Dom rodiny Alojza Šafaríka, ktorá prišla do Karlovej Vsi v roku 1932 z Moravy z Valašskej Senice, okres Vsetín. V tom období sa do našej dediny prisťahovali aj ďalšie rodiny z tejto hornatej a v tých časoch chudobnej časti Moravy: Mačekovci, Brezinovci a Karola Šafaríka. Postavili si malé rodinné domy v hornej časti dediny, nazývanej Dúbravské, alebo Grefty, približne v miestach dnešnej Suchohradskej ulice. Každoročný príchod mladých robotníkov a robotníčok z Valašska na sezónne práce v bratislavských vinohradoch mal dlhoročnú tradíciu ešte z čias R-U monarchie. Ako vidno, niektorí z nich sa neskôr v okolí Bratislavy usadili na trvalo. V rodičovskom dome, po jeho čiastočnej prestavbe , žil až do jeho zbúrania Alojz Šafarík ml. so svojou rodinou. Fotografia domu spomínanej rodiny Mačekovcov sa nezachovala. V našej dedine však mala významné postavenie. Jediní chovali capka. Veľa Karlovešťanov v skorú jar odvádzalo svoje kozičky k capkovi Mačekovcov na horný koniec dediny. Smerom tam s nimi problém nebol, ponáhľali sa až tak, že im sprevádzajúci často nestačil. Späť domov sa im však veľmi nechcelo. Vzpierali sa a chceli sa vrátiť. Viac: Jaroslav Vorel: Práce sezónnych robotníkov z juhovýchodného Valašska v Bratislave, In:Bratislava. Zv.1: Ročenka 1965

Vľavo dom rodiny Kopčovcov z roku 1930. Stojí na svahu nad Devínskou cestou v mieste kde kedysi končila záhrada vodárne, dnes park vodárenského múzea. – Vpravo dom po prístavbe jednopodlažného objektu, ktorú pre svoju rodinu neskôr realizoval Milan, mladší syn Kopčovcov. V tejto podobe tam stojí aj dnes.Vedľa vidno časť vily bratislavskej rodiny Ledererovcov nemeckej národnosti. Po roku 1945 vilu štát skonfiškoval. Stala sa známou ako Dom KSS, ľudovo „komunistický dom“. Využívali ju aj ďalšie organizácie vtedajšieho národného frontu na schôdzovanie a kultúrno spoločenské akcie. Schádzala sa v ňom aj karloveská mládež. Tu dostal konkrétnu podobu aj zámer založiť v Karlovej Vsi skautský oddiel. Byt na poschodí vily najskôr obýval jej správca p. Mažár s dcérou. Neskôr sa vo vile vystriedalo viacero užívateľov, vrátane rodiny predsedu ÚNV Bratislava Karlovešťana Františka Čápa. Neskôr ju pre svoju rodinu odkúpil Karlovešťan František Lehrnbecher. Jeho potomkovia ju využívajú aj v súčasnosti.

Karloveský mäsiar Melichar Šághy so synom Oskárom pred prasačím chlievom, ktorý stál na konci dvora, nad Karloveským potokom. Pri plote stojí kamenný brús na mäsiarske nože. Za potokom vinohrady v záhone Fuchsleiten, v karl. nárečí Puclíky v Líščom údolí.

Členovia streleckého krúžku Zväzarmu po tréningu v kameňolome na začiatku Mlynskej doliny. Vedúcim krúžku bol Pavol Šurlák. Trénerom bol poľovník a fotograf František Silavecký (s klobúkom). Členovia zľava Viktor Biskupič, Vladimír Kozlík, Vladimír Karel, Ladislav Bohunský, Vlastimil Sloboda, Anton Dittrich, v pokľaku Ferdinand Macher, vedľa syn P. Šurláka Paľko.

Pavol Kopča, strojník v karloveskej vodárni na ceste do svojho domu, ktorý stál na svahu nad Devínskou cestou. Vedľa na lyžiach jeho mladší syn Milan. Za dreveným plotom bola záhrada vodárne, kde mali svoje záhony jej zamestnanci. Pri výstavbe Slovanskej cesty v roku 1949 z nej veľkú časť odkrojila. Na zvyšku záhrady je dnes obľúbený park Vodárenského múzea. Betónový múr nad bývalou cestou vidieť aj dnes.

Časť Karlovej Vsi nazývaná Na lúčkach. Uprostred so štyrmi oknami dom rodiny Karelovcov. V roku 1938 ho postavili Krummlovci, rodičia Pauly Karelovej. Karelovci v ňom žili od roku 1943. Lúku pred domom vlastnil a pravidelne kosil p. Zajíček z Dúbravky. Pretekala cez ňu malá stružka, ktorá vytekala so studničky pri starodávnej vŕbe. Syn Vlado l spomína: „ako  chlapci sme tam po dažďoch pri zvýšenej vode púšťali škatuľky od krémov a pretekali, ktorá rýchlejšie príde do cieľa. Otec využíval vodu zo stružky aj na polievanie záhrady, vybudoval na nej hrádzu a časť vody zviedol do nádrže pred domom, ktorú v čase sucha využíval na polievanie skleníkov a záhonov rodinného záhradníctva". Manželia Karelovci v skleníku plnom chryzantém.

František Bohunský, prezývaný Cíbek (1904 – 1970), otec Pavol Bohunský, matka Mária rod. Krummlová. Manželka Helena rod. Baumgartnerová (1909 – 1994). Deti Helena vyd. Škultétyová, Otília vyd. Penkalová.

Ján Fabian (1887 – ?), otec Ján Fabian (1858 – ?), matka Elizabetha Schoberová. Starší brat Ľudovíta Fabiana.

Ťažba štrku z Karloveského ramena. Oproti Jurigradu bolo miesto, v ktorom sa voda z hlavného toku vlievala do Karloveského ramena. Vznikali tam nánosy štrku. Ak si ťažiari vybrali správne miesto, nemuseli ho preosievať, ale priamo nakladať do člna a prevážať na breh. V rokoch po 2.svet. vojne sa ťažbou a následným rozvozom štrku zaoberala firma Jána Dittricha. Zamestnával len Karlovešťanov. Miesto vykládky sa tiež nazývalo Pri loďkách. V pravom hornom rohu vidno cestu do Devína.

Po birmovke. Anna Fabianová rod. Bohunská (1896 – 1993) s Alicou Metzenauerovou vyd. Kozlíkovou (1921 – 1990)

Pohľad z domu Kopčovcov na Karloveské rameno, pri nízkom vodnom stave. Pod vstupnou bránkou do záhradky pred domom viedol chodník, ktorý smeroval k domu Nágelovcov a k vilke prof. Čárskeho. Pod Devínskou cestou vľavo je západný okraj záhrady vodárne, dnes park Vodárenského múzea. Vpravo je začiatok aleje vysadených stromov na brehu ramena na začiatku 20.tých rokov m.s. Dnešných dní sa z nich dožilo len niekoľko kusov. Osviežiť sa vo vode ramena sem v hojnom počte chodievali aj Bratislavčania. Miesto nazývali Slovenská Riviéra. Medzi stromami v hornej časti
fotografie, za východným cípom ostrova Sihoť, vidno hlavný tok Dunaja.

Viktória Bohunská (1878 – 1972) dcéra Martina Bohunského a Márie Brankovičovej so svojou neterou, sestrou mojej matky a mojou tetou Máriou Markovou vyd. Dudkovou.

Anna Bohunská vyd. Fabianová (1896 – 1993), rodičia – Pavel Bohunský a Mária Krummlová, manžel Ľudovít Fabian (1894 – 1977)

Ľudovít Fabian (1894 – 1997) otec Ján Fabian ( 1858 – ?), matka Elizabetha Schoberová, manželka Anna rod. Bohunská. Bol zamestnancom pošty s rajónom doručovania zásielok na bratislavskej Patrónke.

Ľudmila Fabianová (1896 – ?) otec Ján Fabian, matka Elizabetha Schoberová, manžel A. Metzenauer, deti Alfonz a Alica, vyd. Kozlíková.

Jozef Dohnal pochádzal z Juhomoravskej obce Hulín z mnohopočetnej poľnohospodárskej rodiny. Po ukončení obchodnej akadémie odišiel do Viedne, kde sa zamestnal v banke. Po 1. svetovej vojne sa s manželkou Annou presťahovali do Bratislavy. Bývali v nájomnom dome na Puškinovej ulici. Tu sa im narodili synovia Mirko a Ivan. Mirko ako príslušník 1.československého poľného práporu a zahynul v roku 1944 v bojoch o Dukliansky priesmyk. Dohnalovci sa neskôr presťahovali do Karlovej Vsi, do domu, ktorý kúpili v dražbe. J. Dohnal pracoval vo vtedajšej Tatra banke. Keď ochorel, venoval sa záhrade. V spolupráci s riaditeľom botanickej záhrady p. Gustávom Čejkom vyšľachtil vlastnú odrodu broskyne. V rokoch po 2.svetovej vojne prevádzkoval v Karloveskom ramene v susedstve Slávikovej lúky požičovňu kajakov – sandulínok. Informácie poskytol Ivan Dohnal – synovec. Na fotografii z roku 1953 je vľavo dom Dohnalovcov. Dnes je na jeho mieste benzínová čerpacia stanica.

Zabíjačka v dome Kozlíkovcov. Zľava Alžbeta Olivová, rod. Bohunská, Emil Kozlík, Alica Kozlíková, Ľudovít Fabian (podľa bieleho plášťa tam bol ako mäsiar) Karol Bohunský – Karigari, Alfonz Metzenauer.

Žiaci 1. a 2. ročníka karloveskej školy v šk. r. 1941 – 42 pri Karloveskom potoku. Tiekol za areálom školy. Fotograf stál na brehu, ktorý patril do Karlovej Vsi a žiaci s p. učiteľkou Alžbetou – Hrdovou sedia na pozemku záhradníka Emila Haverlu, ktorý sa už nachádzal v Líščom údolí na "mestskom boku", teda patril do mesta Bratislava. Prvý rad, priamo nad potokom zľava František Grátzer, Karol Tomek, Štefan Homola, Alojz Smutný (v uniforme Hlinkovej mládeže), Ladislav Hanzlovič, František Lechký. Stredný rad zľava Emília Liďáková, Mária Matovičová, Frida – Kirchmayerová, Jaroslav Bohunský,??, Matúš Šrámek, Otília Bohunská, Anna Berglová, Helena Volárová, ? Silovičová, Amália Froncová, Vlasta Baumgartnerová, Katarína Viceniková, Alojz Šafarík, František Slamka. Horný rad zľava Viktória Ružová, Milan Maroš, Jaroslav Laznovský, Miloš Brankovič, Štefan Ružovič (tragicky zahynul 13.4.1945) Karol Homola, Michal Ružovič, Božena Bohunská.

Kameraman, scenárista a režisér Oskar Šághy sa narodil v Bratislave 23.4.1935 rodičom, ktorí od roku 1928 prevádzkovali v Karlovej Vsi mäsiarstvo a údenárstvo. V Karlovej Vsi žil až do svojej smrti 12.5.2018. Pochovaný je na karloveskom cintoríne.
Od roku 1951 nasnímal vyše 150 krátkych dokumentárnych filmov. Najčastejšie spolupracoval s dokumentaristami Milanom Černákom, Štefanom Kamenickým, Ladislavom Kudelkom, Štefanom Orthom a Otakarom Krivánkom. S režisérom Martinom Slivkom nakrútil filmy Na počiatku bola pieseň (1970), Medovnikár (1980), Francúzski partizáni v SNP (1985), Národný umelec prof. Karol Plicka, Muchovci (1988) a i. Okrem dokumentárnych filmov nakrútil aj niekoľko hraných filmov predovšetkým z režisérom Otakarom Krivánkom – Srdce na lane (1973), Milosrdný čas (1975), Blízke diaľavy (1979), Predčasné leto (1982). S režisérom a kameramanom Mikulášom Fodorom sa ako autor námetu, scenára, kameraman a režisér podieľal na niekoľkých dokumentárnych filmoch. V roku 1968 sa ako jeden z kameramanov podieľal na nakrúcaní Mimoriadneho vydania spravodajského týždenníka Týždeň vo filme Čierne dni, ktorý zachytával okupáciu Československa v auguste 1968. (autor: R. Šmatláková,SFU, 2010).
Na fotografii Oskár Šághy pri nakrúcaní filmového spravodajského mesačníka Sonda 10/1986 – Ľudia z rodu Rómov (1986). Autor foto: Dušan Havran, copyright: © Slovenský filmový ústav.

Tok Dunaja od Devína po dnešnú Karlovu Ves na mape 1.vojenského mapovania z roku 1785.V toku rieky sa vtedy nachádzal zalesnený ostrov RUTTEN LÉBER v preklade Pečeň mieňa. Pri pohľade naň z brehu, z dnešných Dlhých dielov, sa jeho tvar podobal pečeni dunajskej ryby mieň. Cesta do Devína sa vinula na brehu Dunaja, nie Karloveského ramena, ako je to dnes. V toku rieky sa nachádzala aj nezalesnená niva, zárodok dnešného vodárenského ostrova Sihoť.

Robin – Emil Volár ako zodpovedný redaktor Lišiaka sa venoval viacerým témam, no najčastejšie filmom, ktoré vtedy uvádzali v kinách. Potvrdzuje to aj uvedený článok.

Rieka Dunaj bola dôležitou európskou dopravnou cestou už od stredoveku. Táto funkcia rieky ešte vzrástla po vzniku paroplavby. Prvý parník menom Carolína, na ceste z Viedne do Budapešti zakotvil 2. 9. 1818 aj v Prešporku. Rozvoju paroplavby však bránil vtedajší ešte divoký, ľudskými zásahmi nepoznačený Dunaj. Aby sa stal nielen výhodnou ale hlavne bezpečnou vodnou cestou okrem technických úprav toku, mali poslúžiť aj mapy. V rámci mapovania toku Dunaja a jeho brehov, ktoré začiatkom 19.storočia v R-U monarchii trvalo 22 rokov, bolo vyhotovených celkom 2444 mapových listov.

Mapa toku Dunaja, od dnešnej Karlovej Vsi, po starý kameňolom, na ceste do Devína z roku 1834 je zostavená z piatich mapových listov. Nové ostrovy, ktorý vznikli v riečisku rieky po zániku ostrova Rutten Léber – Pečeň mieňa, počas veľkej povodne v roku 1787, už majú svoje pomenovanie, v preklade Malá nivka a Lúčna niva. Hlavný tok rieky omýva pravý breh ostrovov a ľavý novovzniknuté dunajské rameno, neskôr nazývané ako Karloveské. Jediný stavaný objekt, ktorý sa vtedy na brehu ramena, na Devínskej ceste nachádzal, má názov Schaf hof, čo možno preložiť ako ovčín, alebo aj salaš.

Zámer členov družiny Líšok, oddielu karloveských skautov, vydávať vlastný časopis, ktorý sa zrodil ešte na letnom skautskom tábore v Terchovej, sa podarilo uskutočniť pomerne veľmi rýchlo. Už 1. septembra 1949 uzrelo svetlo sveta prvé číslo časopisu LIŠIAK. Jeho hlavným redaktorom a zároveň ilustrátorom bol Karol Šafarík, skautským menom Jastrab, zodpovedným redaktorom Emil Volár – Robin. Prácu v teréne zabezpečovali traja reportéri Milan Kadnár – Roy, Ferko Egidy – Jiskra a Maťo Šrámek – Čenda. Všetko mladé kádre od 13 do 16 rokov. Vyšlo celkom 17 čísiel a dve mimoriadne. Vychádzali zhruba raz mesačne, v jednom ručne písanom a ilustrovanom exemplári. Medzi čitateľmi, členmi skautského oddielu chlapcov i dievčat, koloval z rúk do rúk. Pokus družiny Kamzíkov vydávať vlastný časopis HLÁSATEĽ nebol úspešný.

Začiatkom 19.storočia sa uskutočnilo v R-U monarchii mapovanie toku Dunaja a jeho brehov na celkom 2444 mapových listoch (mapách). Na jednom z nich je zobrazené aj územie dnešnej Karlovej Vsi, Karloveský potok s pálfiovským potočným mlynom v dolnej časti. Ako vidno, mlyn pozostával z dvoch objektov. V tom s obdĺžnikovým pôdorysom žil mlynár s rodinou a pomocníkmi. Zachoval sa až do roku 1953, kedy ho zbúrali pri predlžovaní električky do stredu dediny.

Druhým objektom bola mlynica s vodným kolesom, na ktoré dopadala voda z mlynského náhonu. Výdatnosť Karloveského potoka bola malá. Pred mletím bolo treba zachytiť dostatočné množstvo vody v takmer 500 metrov dlhom, hlbokom a postupne sa zužujúcom mlynskom náhone. Je zobrazený ako dlhá modrá vodná plocha, napojená na tok potoka pri červenom bode, kde dnes stojí kostol sv Michala.

Pre ďalšiu orientáciu, červený obdĺžnik je bývalý pálffiovský majer. V mieste modrého bodu je dnes veľkopredajňa LIDL a v mieste hnedého budova RIVIERY. Pod mlynicou sa voda z pod mlynského kolesa opäť vliala do potoka a ten pomerne širokým ústím do Dunaja, neskôr, po významných úpravách toku Dunaja, do Karloveského ramena.

Zelenou bodkou je označená dnešná Svrčia ulica. Vpravo vidno 1. 2. a 3. mlyn na potoku Vydrica.

Tok Dunaja od Devína po dnešnú Karlovu Ves po veľkej dunajskej povodni v roku 1787. Povodeň zničila dovtedajší dunajský ostrov Rutten Leber, Pečeň mieňa. V toku Dunaja vznikol nový ostrov, ktorý 28 rokov od povodne ešte nemá pomenovanie. Jeho súčasťou sa stala aj niekdajšia staršia štrková niva, na ktorej sa už medzičasom uchytila vegetácia. Podstatná časť nového ostrova je ešte bez vegetácie. Hlavný tok Dunaja sa premiestil na pravý breh nového ostrova a ľavý omýva dunajské rameno, neskôr nazvané Karloveské. Nad novým ramenom, nad cestou do Devína stoja tri objekty. Možno sa domnievať, že už vtedy slúžili na chov oviec, alebo dobytka. Zmeny toku Dunaja, ktoré prebehli v krátkom období koncom 18.storočia potvrdzujú, že rieka mala aj v Devínskej bráne horský charakter s častými zmenami brehov aj koryta. Dunaj sa „ukľudnil“ a skrotol až po jeho regulácii Inž. Eneom Lanfranconim v rokoch 1886 – 1896.