Správy zo zahraničia mal v redakcii časopisu Lišiak na starosť reportér Milan Kadnár – Roy. Ako vidno o zahraničie sa zaujímal už v skautskom veku. Diplomaciu vyštudoval a venoval sa jej celý život. Vo vyhľadávaní zadajte v popise Milan Kadnár, dozviete sa viac.

Robin – Emil Volár ako zodpovedný redaktor Lišiaka sa venoval viacerým témam, no najčastejšie filmom, ktoré vtedy uvádzali v kinách. Potvrdzuje to aj uvedený článok.

Predstavenie zástavy karloveských hasičov v dome dôchodcov Nezábudka, na stretnutí karloveských oldskautov, po jej náleze na povale kostola sv. Michala. Vpravo vnučka matky zástavy Márii Smutnej, Anna Smutná-Labárová a vnuk Pavol Smutný, vľavo vnučka krstnej matky zástavy Pauly Tóthovej, Lýdia Tóthová-Cicková.

Zámer členov družiny Líšok, oddielu karloveských skautov, vydávať vlastný časopis, ktorý sa zrodil ešte na letnom skautskom tábore v Terchovej, sa podarilo uskutočniť pomerne veľmi rýchlo. Už 1. septembra 1949 uzrelo svetlo sveta prvé číslo časopisu LIŠIAK. Jeho hlavným redaktorom a zároveň ilustrátorom bol Karol Šafarík, skautským menom Jastrab, zodpovedným redaktorom Emil Volár – Robin. Prácu v teréne zabezpečovali traja reportéri Milan Kadnár – Roy, Ferko Egidy – Jiskra a Maťo Šrámek – Čenda. Všetko mladé kádre od 13 do 16 rokov. Vyšlo celkom 17 čísiel a dve mimoriadne. Vychádzali zhruba raz mesačne, v jednom ručne písanom a ilustrovanom exemplári. Medzi čitateľmi, členmi skautského oddielu chlapcov i dievčat, koloval z rúk do rúk. Pokus družiny Kamzíkov vydávať vlastný časopis HLÁSATEĽ nebol úspešný.

Tok Dunaja od Devína po dnešnú Karlovu Ves po veľkej dunajskej povodni v roku 1787. Povodeň zničila dovtedajší dunajský ostrov Rutten Leber, Pečeň mieňa. V toku Dunaja vznikol nový ostrov, ktorý 28 rokov od povodne ešte nemá pomenovanie. Jeho súčasťou sa stala aj niekdajšia staršia štrková niva, na ktorej sa už medzičasom uchytila vegetácia. Podstatná časť nového ostrova je ešte bez vegetácie. Hlavný tok Dunaja sa premiestil na pravý breh nového ostrova a ľavý omýva dunajské rameno, neskôr nazvané Karloveské. Nad novým ramenom, nad cestou do Devína stoja tri objekty. Možno sa domnievať, že už vtedy slúžili na chov oviec, alebo dobytka. Zmeny toku Dunaja, ktoré prebehli v krátkom období koncom 18.storočia potvrdzujú, že rieka mala aj v Devínskej bráne horský charakter s častými zmenami brehov aj koryta. Dunaj sa „ukľudnil“ a skrotol až po jeho regulácii Inž. Eneom Lanfranconim v rokoch 1886 – 1896.

Karloveskí skauti na ihrisku Domova mládeže. Budova v pozadí je vila bratislavskej rodiny Prügerovcov z roku 1925. V roku 1949 ju mesto Bratislava, vtedy jej vlastník prenajalo za 3.917,60 ročne Sdzuženiu slovenskej mládeže. ako klubovňu. Horný rad zľava Emil Volár, Fabo Pajdlhauser, Libor Ebringer. V strede zľava Ferko Egidy, Karol Tomek, Milan Maroš, Miki Balabán, Tono Dittrich, Imriš Suchán, Maťo Šrámek, Imriš Kuchár, Milan Kadnár, Janko Pogač, Mirko Ruža, Laco Stehlík, Poldy Haverl. V pokľaku zľava Milan Minarovič, Ferko Stehlík, Ferko Kratochvíla, Miško Bohunský.

Kameraman, scenárista a režisér Oskar Šághy sa narodil v Bratislave 23.4.1935 rodičom, ktorí od roku 1928 prevádzkovali v Karlovej Vsi mäsiarstvo a údenárstvo. V Karlovej Vsi žil až do svojej smrti 12.5.2018. Pochovaný je na karloveskom cintoríne.
Od roku 1951 nasnímal vyše 150 krátkych dokumentárnych filmov. Najčastejšie spolupracoval s dokumentaristami Milanom Černákom, Štefanom Kamenickým, Ladislavom Kudelkom, Štefanom Orthom a Otakarom Krivánkom. S režisérom Martinom Slivkom nakrútil filmy Na počiatku bola pieseň (1970), Medovnikár (1980), Francúzski partizáni v SNP (1985), Národný umelec prof. Karol Plicka, Muchovci (1988) a i. Okrem dokumentárnych filmov nakrútil aj niekoľko hraných filmov predovšetkým z režisérom Otakarom Krivánkom – Srdce na lane (1973), Milosrdný čas (1975), Blízke diaľavy (1979), Predčasné leto (1982). S režisérom a kameramanom Mikulášom Fodorom sa ako autor námetu, scenára, kameraman a režisér podieľal na niekoľkých dokumentárnych filmoch. V roku 1968 sa ako jeden z kameramanov podieľal na nakrúcaní Mimoriadneho vydania spravodajského týždenníka Týždeň vo filme Čierne dni, ktorý zachytával okupáciu Československa v auguste 1968. (autor: R. Šmatláková,SFU, 2010).
Na fotografii Oskár Šághy pri nakrúcaní filmového spravodajského mesačníka Sonda 10/1986 – Ľudia z rodu Rómov (1986). Autor foto: Dušan Havran, copyright: © Slovenský filmový ústav.

Kolportér, Karlovešťan Ján Jankech odchádza z hostinca Fajka, kde hosťom ponúkal noviny. Denne obchádzal bratislavské hostince, vinárne a krčmy. S rodinou žil v skromnom domčeku na hornom konci Karlovej Vsi. Zomrel v roku 1963, je pochovaný na karloveskom cintoríne.

Prvá a posledná strana denníka školskej dochádzky žiakov karloveskej školy v šk. r. 1898/99. Školu vtedy navštevovalo 68 detí, 26 dievčat a 37 chlapcov, pričom 6 žiakov dochádzalo z blízkych častí Bratislavy. Deti karloveských starousadlíkov mali prevahu, čo potvrdzuje aj priezviská žiakov: Bohunský 10, Homola 7, Fabián 4 a Egidy 3. Žiakom školy bol vtedy aj Pavol Bohunský, karloveský richtár v rokoch 1934 – 1939. Správcom a učiteľom školy bol Ján Alexander Čáp. Vyučovacím jazykom bola ešte slovenčina, ale maďarský jazyk sa žiaci učili 5 hod. týždenne. Väčšina detí, 54, mala ako materinský jazyk slovenčinu a iba 9 nemčinu. Najčastejším zamestnaním otcov žiakov bol nádenník v počte 33 a 13 bolo vinohradníkov. V blízkej Patrónke pracovali 7 otcovia, v okolitých lesoch rovnako 7 a 2 mali zamestnanie strojník a kamenár. Školu vtedy navštevovali aj dvaja synovia učiteľa J. A. Čápa.

Rodina Haverlovcov žila v dome, ktorý zo severnej strany susedil s karloveskou školou. Otec rodiny Emil Haverl (1912 – 1999) pôvodne záhradníčil na svojom pozemku za domom a v jeho sčasti za Karloveským potokom v Líščom údolí. Pestoval predovšetkým kvety. Po skončení 2. svetovej vojny, po zmene spoločenských pomerov, mu v tejto činnosti už „ruže nekvitli“. Našiel si nové zamestnanie, ako osvetľovač v SND.

Na pohrebe zosnulého Leopolda Haverlu v Bratislavskom krematóriu sa mi dostalo významnej pocty, rozlúčiť sa sním menom karloveských oldskautov a ostatných starých Karlovešťanov, žijúcich dnes v Mestskej časti Karlova Ves, v meste Bratislava a na jej okolí. Toto sú posledné slová rozlúčky:
„Hafi, už medzi nás, svojich karloveských rodákov a kamarátov nikdy nezavítaš. Už nikdy na našich stretnutiach nezaznie tvoj vzácny hlas, ktorý sme všetci obdivovali. V našich srdciach ale bude znieť naďalej, ako trvalá spomienka na teba, ako verného Karlovešťana, slušného a dobrého človeka“.

Kópia zápisnice z rokovania obecného zastupiteľstva obce Devín 26. 8. 1925. Schválilo prístavbu starej karloveskej školy, ako aj spôsob jej financovania. O splácaní potrebného úveru prijalo tento záver: “...Dlžobný úpis zo strany obecného predstaviteľstva podpíše p. starosta a p. notár. Vyzdvihnutú amortizačnú pôžičku splácajú daňovníci osady Karl. Ves, poneváč výdavok tento slúži zájmu menovaných...“
V rámci prístavby boli vybudovaný objekt na výkrese vľavo, dve triedy,vestibul a kabinet. Podlhovastý objekt vpravo, je byt učiteľa a správcu školy pôvodnej školskej budovy  z roku 1885. Prístavba  sa ho netýkala, napriek tomu, že bol neobyvateľný. 

Karloveskí chlapci a dievčatá svoj skautský oddiel Bratislava III založili v roku 1948. Patril som medzi nich aj ja. Spočiatku sme sa schádzali, rovnako ako všetky spolky a organizácie v dedine v Dome KSS, tiež nazývanom “komunistický dom“ . Stojí dodnes na konci dnešnej ulice Nad Dunajom. V súlade so štátnym zákazom skautingu sme svoji činnosť skončili rokom 1950 a prestúpili sme do Sokola.

Prepis a preklad listu devínskeho farára Františka Krómyho zo dňa 16. 10. 1860 generálnemu vikárovi bratislavskej diecézy o postavení a vysvätení kaplnky sv. Jána Nepomuckého vo filiálke devínskej farnosti v Karlovej Vsi. Prevzaté z diplomovej práce Vojtecha Tótha, Trnavská univerzita, teologická fakulta, 2012

Povolenie Obvodného národného výboru Bratislava – staré mesto na novostavbu Osvetovej besedy v Karlovej Vsi zo dňa 7. 6. 1957. Po piatich rokoch výstavby obyvateľmi Karlovej Vsi v „akcii Z“, bola slávnostne otvorená ako Obvodný dom osvety dňa 3. 6. 1962. Dnes ho poznáme pod názov Karloveské centrum kultúry.

Zápisnica z ustanovujúcej schôdze rodičovského združenia pri Štátnej ľudovej škole v Karlovej Vsi 26. 9. 1930. Rodičov na schôdzu zvolala vtedajšia poverená správkyňa školy Jolanta Lukánová. Vychádzala pri tom z dobrých skúseností pri zakladaní podobných združení na školách v Nemecku a Rakúsku. Od založeného združenia očakávala „...po stránke pedagogickej i výchovnej, ako medzi žiakmi, tak aj rodičmi, dopracovať sa k dobrým výsledkom, k zblíženiu rodičov so školou … vyzvala prítomných, aby učiteľský zbor v jeho ťažkej práci podporovali“.
Predsedom združenia sa stal ThDr. Ferdiš Juriga a jeho členmi Pavel Bohunský, Jozef Bohunský, Alfonz Metzenauer, Ernest Kostolanský a Fridrich Biskupič. Na zakladajúcej schôdzi sa zúčastnilo 54 rodičov.

Karloveskí skauti skautský sľub slávnostne skladali 26. 6. 1946 na karloveskom spasinku, dnes Kráľovej hore, do rúk brata Lombardiniho, vodcu skautov západoslovenskej oblasti.

Sumár sčítania ľudu Bratislavskej stolice z roku 1787 – výrez. Údaje o Karlovej Vsi nájdeme v druhom riadku tabuľky. Jej názov, rovnako ako aj ostatných sídiel, je uvedený v troch jazykoch, v nemčine Carlsdorf, v maďarčine Carolfalva a v slovenčine Carolowa. V siedmom roku od svojho založenia mala 75 obyvateľov.
V Devíne (riadok 1) žilo 1587 a v Dúbravke (riadok 3) 591 obyvateľov.

Po nástupe slovenskej autonómnej vlády pri všeobecnom trende nahrádzania štátnych zamestnancov českej národnosti Slovákmi, musel svoje miesto správcu karloveskej školy opustiť aj Jaroslav Fiala. V školách na Slovensku pôsobil celkom15 a z toho na karloveskej 10 rokov. Školu protokolárne odovzdal učiteľke Oľge Kornekovej, poverenej jej správou.

Po 32 rokoch účinkovania na karloveskej škole ako jej správca a učiteľ odišiel Ján Alexander Čáp do dôchodku. Nastupujúcim správcom sa stal Jaroslav Fiala, ktorý zápisnicu o prevzatí školy aj vlastnoručne napísal.

Vo fonde archívu rodiny Pálfiovcov z Erdödu na zámku v Marcheggu, v časti týkajúcej sa mestečka Devín, je na strane 225 záznam, ktorý v preklade znie:
 
Majerská dedina Karlova Ves
nemecky Karlsdorf
Fascikel XXVIIb
1. 27. november 1780 v Devíne.
Jednoduchý odpis zmluvy prostredníctvom svedectva povereného vyslanca Najosvietenejšieho zemského panstva s istými dolu podpísanými menovanými ľuďmi o stavaní želiarskych domov na majerskom území panstva zakladanej dediny Karlova Ves a ratifikovaný Vznešeným pánom grófom Karolom Pálfim.
 
Ide vôbec o prvý písomný záznam mena dediny v preklade Karlova Ves. Nestavali ju dlho, iba necelé dva roky. Potvrdzuje to zápis č. 2 z Pálffiovského archívu zo dňa 4.júna 1782, v ktorom sa už spomína súpis vlastníkov karloveských želiarskych domov a od nich odovzdávaných výnosov.
 
K. J. H. Pálfi sa narodil 1.10.1735 vo Viedni. Po univerzitných štúdiách pôsobil vo významných štátnych funkciách. Bol aj dedičným kapitánom Bratislavského hradu a županom Bratislavskej stolice. Majiteľom devínskeho panstva sa stal v roku 1773, po smrti svojho otca Mikuláša VIII. Pálfiho. Patril do užšieho kruhu spolupracovníkov panovníka, cisára Jozefa II. Bol prívržencom jeho reforiem, zrušenia nevoľníctva a zrovnoprávnenia cirkví. V roku 1807 bol ako prvý Pálfiovec povýšený do stavu rakúskych kniežat. Zomrel 28. 5. 1816 a pochovaný je v krypte františkánskeho kláštora v Malackách.

Potvrdenie detskej lekárky MUDr. Vadašovej žiakovi karloveskej školy Ivanovi Gregorcovi. Po skončení 2. sv. vojny liečila karloveské deti vyše 15 rokov. Najskôr za nimi dochádzala z Bratislavy. Neskôr mala ordináciu v bývalom hostinci Teofila Bohunského, ktorý ako zdravotné stredisko slúžil od polovice 50.-tych rokov až do zbúrania v roku 1968.

Mapa vinohradníckych záhonov v smere na západ od mesta Pressburg z roku 1735. Môžme na nej nájsť miesto, na ktorom v roku 1780 založil Karol Jozef Hieronymus Pálfi dedinu Karlsdorf – Karlovu Ves. Je zvýraznené vľavo, červeným obdĺžnikom pri potoku Suchá Vydrica, neskôr Karloveskom potoku, medzi nepomenovanými devínskymi vinohradmi vľavo a bratislavským vinohradníckym záhonom Fuchs Leuthen. Potok pramenil nad kaplnkou sv. Rozálie v Lamači. Bol hranicou medzi devínskym panstvom a Pressburgom. V mieste, kde je dnes kúpalisko Rosnička, sa do neho vlieval Dúbravský potok. V dolnej časti Suchej Vydrice stál potočný mlyn. Vidno aj jeho náhon. Postavili a vlastnili ho Pálfiovci a mlynárom ho prenajímali. Po primeranom zväčšení môžeme v mieste zdvojenia cesty dnes z Bratislavy do Lamača (modrý krížik) vidieť ruinu kostola sv. Margity, neskôr známeho ako Pustý kostelíček. Stál v stredovekej dedine (osade) Selendorf, ktorá zanikla v polovici 16.storočia. Dnes je tam areál ústavov SAV.
Cez stred mapy sa vinie potok Vydrica s ôsmimi mlynmi.

Zápisnica zo zasadnutia nového kuratória karloveskej školy 26. 9. 1921. Jeho členovia, občania Karlovej Vsi, zložili na ňom sľub, v ktorom sa zaväzujú „...vykonávať svoju funkciu v prospech školstva, dodržiavať zákony a zo všetkých síl sa snažiť o povznesenie Československej republiky“. Predsedom kuratória sa stal František Müller. Zápisnicu napísal vtedajší správca školy Ján Alexander Čáp vlastnoručne.

Vrcholom činnosti oddielu karloveských skautov boli prázdninové tábory.Prvý z nich, päťtýždňový sme prežili v nádhernom prostredí Malej Fatry, pri čistom potoku neďaleko osady Ištvánová, dnes Štefanová, v doline medzi Veľkým Rozsutcom a Stohom, v júli 1949. Druhý, rovnako nezabudnuteľný v Štiavnických vrchoch v priehlbine po bývalom baníckom tajchu blízko Rudna nad Hronom v júli 1950. Ten už mal názov budovateľský. Pomáhali sme tunajším lesníkom s prebierkami a prerezávkami mladých lesných porastov.