V roku 1964 pri príležitosti dvadsiateho výročia SNP odokryli na čelnej fasáde Domu kultúry, dnešného Karloveského centra kultúry pamätnú tabuľu s menami Karlovešťanov, ktorí padli v 2.svetovej vojne v boji za našu slobodu. Je na nej aj meno Mirko Dohnal. Narodil sa v roku 1920. Po maturite odišiel do Francúzska, kde aktívne pôsobil v protifašistickom odboji. Vyhlásili ho za padlého. V skutočnosti sa mu podarilo nastúpiť na poslednú loď s nákladom uhlia smerujúcu z Francúzska do Anglicka. V Anglicku sa pridal k Československej bojovej jednotke. Bojoval proti Nemcom aj na africkej Sahare. Hoci mal v Anglicku snúbenicu prihlásil sa do 1. česko-slovenského poľného práporu, ktorý vznikol v roku 1943 v Buzuluku vo vtedajšom SSSR pod velením Ludvíka Svobodu. V októbri 1944 v bojoch o Dukliansky priesmyk padol. V Bratislave je po ňom pomenovaná ulica. Informácie poskytol Ivan Dohnal (synovec). Pamätnú tabuľu navrhol a vyhotovil akad. arch. Vojtech Ihriský v spolupráci s Ing. arch. Lukačovičom. Sú na nej ďalšie mená padlých Karlovešťanov, Viliam Homola 1922 – 1944, Anton Kadnár 1909 – 1945, Ján Kaleta 1891 – 1944.

Na pohrebe zosnulého Leopolda Haverlu v Bratislavskom krematóriu sa mi dostalo významnej pocty, rozlúčiť sa sním menom karloveských oldskautov a ostatných starých Karlovešťanov, žijúcich dnes v Mestskej časti Karlova Ves, v meste Bratislava a na jej okolí. Toto sú posledné slová rozlúčky:
„Hafi, už medzi nás, svojich karloveských rodákov a kamarátov nikdy nezavítaš. Už nikdy na našich stretnutiach nezaznie tvoj vzácny hlas, ktorý sme všetci obdivovali. V našich srdciach ale bude znieť naďalej, ako trvalá spomienka na teba, ako verného Karlovešťana, slušného a dobrého človeka“.

Leopold Haverl sa narodil v Bratislave 16.2.1936 rodičom žijúcim v Karlovej Vsi. Otec Emil bol Karlovešťan, mama Rakúšanka, no s karloveskými koreňmi, v rodine Lehrnbecherovcov. Zrejme na jej želanie začal navštevovať Nemeckú ľudovú školu v Karlovej Vsi. Po skončení vojny prestúpil do 4. ročníka tamojšej slovenskej ľudovej školy. Bol
jedným z nás, karloveských chlapcov. Spoločne sme šantili pri Karloveskom potoku, na brehoch Dunaja a hrávali futbal na Slávikovej lúke. Po skončení karloveskej ľudovej školy sme navštevovali XII. Strednú školu na Zochovej ulici. Tu si Poldiho a ďalších 5 chlapcov z Karlovej Vsi vybral v septembri 1948 režisér SND K.L.Zachar do pripravovaného folklórneho pásma Rok na dedine. O našom výbere rozhodlo, že sme vedeli ako sa na jar „otĺkajú “ vŕbové píšťalky a p. režisérovi sa páčil aj náš prednes ľudovej pesničky „ Na lamackých lúkách našél sem si dukát“. 26.júna 1949 bol Poldi jedným z 26 karloveských chlapcov, ktorí na karloveskom pasienku zložili skautský sľub. Medzi nami skautmi vzniklo pevné celoživotné kamarátske puto. Po zrušení skautingu bol hráčom na mandolínu v hudobno speváckom súbore, ktorý pôsobil v rámci karloveského Sokola. Spolu s ďalšími aktívne pomáhal budovať futbalové ihrisko na dnešnej Svrčej ulici, kde dnes stojí škola pre slabozrakých. Bol aktívnym hráčom futbalového mužstva Tatran Karlova Ves. Z tohto obdobia pochádza aj jeho prezývka HAFI, ktorá sa stala známou nielen medzi Karlovešťanmi, ale aj v umeleckej sfére, v ktorej pôsobil. Ako študent konzervatória si zahral aj s karloveskými ochotníkmi v hre J.G.Tajovského Statky zmätky. Po skončení štúdia herectva v Odbornom divadelnom kurze pri Štátnom konzervatóriu v Bratislave bol členom Dedinského divadla, potom Krajského divadla v Trnave a Divadla poézie. Od roku 1968 bol členom činohry SND v Bratislave. Hosťoval aj v Divadle A. Bagara v Nitre. Od 60. rokov hrával vo filmoch a najmä v televízii. Za svoje herecké umenie obdržal viaceré ocenenia. Ako jednému z najvýznamnejších hercov činohry SND, ktorý vytvoril „ takmer sto dramatických postáv nielen na doskách divadla, ale i v televíznych inscenáciách, vo filmoch a v rozhlase “ mu v roku 2006 prezident I. Gašparovič udelil štátne vyznamenanie Pribinov kríž 1.triedy. Zomrel 5.februára 2016..

Kameraman, scenárista a režisér Oskar Šághy sa narodil v Bratislave 23.4.1935 rodičom, ktorí od roku 1928 prevádzkovali v Karlovej Vsi mäsiarstvo a údenárstvo. V Karlovej Vsi žil až do svojej smrti 12.5.2018. Pochovaný je na karloveskom cintoríne.
Od roku 1951 nasnímal vyše 150 krátkych dokumentárnych filmov. Najčastejšie spolupracoval s dokumentaristami Milanom Černákom, Štefanom Kamenickým, Ladislavom Kudelkom, Štefanom Orthom a Otakarom Krivánkom. S režisérom Martinom Slivkom nakrútil filmy Na počiatku bola pieseň (1970), Medovnikár (1980), Francúzski partizáni v SNP (1985), Národný umelec prof. Karol Plicka, Muchovci (1988) a i. Okrem dokumentárnych filmov nakrútil aj niekoľko hraných filmov predovšetkým z režisérom Otakarom Krivánkom – Srdce na lane (1973), Milosrdný čas (1975), Blízke diaľavy (1979), Predčasné leto (1982). S režisérom a kameramanom Mikulášom Fodorom sa ako autor námetu, scenára, kameraman a režisér podieľal na niekoľkých dokumentárnych filmoch. V roku 1968 sa ako jeden z kameramanov podieľal na nakrúcaní Mimoriadneho vydania spravodajského týždenníka Týždeň vo filme Čierne dni, ktorý zachytával okupáciu Československa v auguste 1968. (autor: R. Šmatláková,SFU, 2010).
Na fotografii Oskár Šághy pri nakrúcaní filmového spravodajského mesačníka Sonda 10/1986 – Ľudia z rodu Rómov (1986). Autor foto: Dušan Havran, copyright: © Slovenský filmový ústav.

Karlovešťan Pavel Blaho sa s kajakom zoznámil už ako pätnásťročný a to v lodenici Slávie UK Bratislava, ktorá bola od roku 1968 zakotvená v Karloveskom ramene Dunaja. Pod trénerským vedením Doc. Ladislava Čepčianskeho dosahoval vynikajúce výsledku už ako dorastenec. Pokračoval v nich aj neskôr, keď ho už viedol aj Ľubo Kadnár. Bol členom víťaznej posádky K4, ktorá v roku 1971 zvíťazila na juniorských majstrovstvách republiky. V ďalších rokoch získal 7 titulov majstra Česko-Slovenska v posádkových lodiach. Dva razy bol víťazom Svetového pohára v maratóne. Na 1. Majstrovstvách sveta v tejto disciplíne, v anglickom Nottinghame, obsadili so svojim partnerom Hugo Švábom 11. priečku. Aj keď sa dvakrát dostal do užšieho výberu, účasť na OH mu vždy o vlások unikla, podľa jeho názoru možno aj nezaslúžene. Po absolvovaní FTVŠ UK pôsobil na metodickom oddelení SÚV ČSZTV. Po vojenčine, ktorú si odkrútil v ASVŠ Dukla Trenčín sa na SÚV ČSZTV vrátil, a pracoval ako generálny sekretár kanoistiky, veslovania, bobov a sánkovania. Bol trénerom česko-slovenských reprezentantov v kanoistike v kategórii juniorov a neskôr aj dospelých. Stál za medailovými výsledkami pretekárov A. Szabóa , S. Kňazovického, R. Erbana, J. Kadnára, M. Doktora a ďalších. Ako tréner pôsobil vyše 2 a pol roka v Mexiku. S reprezentáciou tejto krajiny bol aj na OH v Barcelone. Rokoch 1995 – 2011 bol šéftrénerom slovenskej reprezentácia kanoistiky. Pod jeho vedením dosiahli slovenskí reprezentanti vynikajúce výsledky na svetových pretekoch a OH v Atlante, Sydney, Aténach a Pekingu. Jeho pôsobenie v slovenskom športe v roku 2004 ocenil Slovenský olympijský výbor udelením vyznamenania Strieborné kruhy SOV.

Prof. Konštantín Čársky, predseda klubu VODÁCI-KSTL (Klub slovenských turistov a lyžiarov) pri slávnostnom prejave k 10. výročiu založenia lodenice.

Taliansky rodák Enea Graziozo Lanfranconi (1850) bol inžinier, archeológ, zberateľ umeleckých diel a konštruktér stavebných strojov. Najznámejším sa stal ako navrhovateľ a realizátor regulácie Dunaja od Devína po hranice Rumunska v rokoch 1891 – 1896. Okrem rozsiahlych pozemkov v Bratislave vlastnil dva domy. Palác, dnešné sídlo Ministerstva životného prostredia, na Námestí Ľudovíta Štúra a Vilu Lanfranconi. Tá stála v areáli dnešnej botanickej záhrady a vznikla prestavbou 1. mlyna na potoka Vydrica. Dňa 23.1920 v nej otvorili Československú štátnu ošetrovňu pre matky a kojencov v Bratislave. Vilu asanovali v súvislosti s výstavbou mosta cez Dunaj, ktorý uviedli do prevádzky v roku 1992 a nesie jeho meno. Lanfranconi tragicky zomrel v roku 1895.

Pohľadnica, ktorú na oslavu vajnorských výšiviek vydal ThDr. F. Juriga v období, keď bol poslancom Revolučného národného zhromaždenia v Prahe. Vytlačila ju pražská tlačiareň Miroslava Neuberta. Juriga sa s majiteľom tlačiarne poznal z čias, keď p. Neubert – slúžil v CK armáde vo vtedajšom Prešporku.

Pozdrav ThDr. F. Jurigu z väzenia vo Vacove svojmu priateľovi hostinskému v Magasfalu, dnes Vysoká pri Morave.

Ernest Zacskó ml., syn Ernesta Zacskóa st. a Gréti rod. Duchek sa narodil 23.3.1925 v Karlovej Vsi. V roku 1947 maturoval na Vyššej priemyslovej škole v Bratislave. Po maturite sa zamestnal vo vtedajšom Zemědelskom, dnes Slovenskom národnom múzeu v Bratislave ako reštaurátor. Neskôr, až do odchodu do dôchodku sa venoval reštaurovaniu a konzervovaniu historických hodín a hracích automatov. Počas vyše 40 rokov práce v múzeu všetky prešli jeho rukami. Mnohá z nich sú vystavené a desiatky uložené v depozitároch. Miloval Dunaj. V rozhovore pre bratislavský Večerník v roku 1995 sa z lásky k nemu vyznal takto: „ Lode, vlastne Dunaj boli mojím druhým koníčkom. Narodil som sa a vyrastal som v karloveskej vodárni. Keď som otvoril domové dvere, pred očami som mal rieku. Vlastne celú mladosť som prežil na jej brehu a na loďkách“. Dunaju ostal verný aj v rokoch dospelosti. Spolu s manželkou si postavili chatku na brehu Šulianskeho ramena Dunaja v jeho vnútrozemskej delte pri Bodíkoch. Krásu tohto čarovného miesta si spolu užívali aj z člna, ktorý vyhotovil vlastnými šikovnými rukami. Zomrel v roku 2002. Podľa želania jeho popol rozptýlili vo vlnách milovaného Dunaja. Výsledky práce jeho šikovných rúk si môžete pozrieť na tejto stránke v kategórii E. Zacskó ml. – reštaurátor

Portrét Ferdinanda Jurigu, poslanca v Uhorskom sneme, s vlastnoručným textom a podpisom z roku 1904.

Jaroslav Fiala, správca karloveskej školy v rokoch 1925-1928 a 1931-1938

Ernest Zacskó, modelár, sa narodil 28. 7. 1894 vo Veľkej Mači okr. Galanta v rodine tamojšieho notára. Absolvoval Vyššiu priemyslovú školu v Košiciach. Po skončení 1. svetovej vojny pracoval v rokoch 1919 – 1940 ako strojník v čerpacej stanici Mestskej vodárne v Karlovej Vsi. So svojou rodinou býval v bytovom dome pre zamestnancov v areáli vodárne. Tu sa rodine narodili dcéra Margita, ktorá sa vydala za Karlovešťana Jozefa Malíka a syn Arnošt s celoživotnou prezývkou Bubo. Od roku 1941 pracoval ako modelár v Regulačnom oddelení mesta Bratislavy a v rokoch 1958 – 1961v rovnakej funkcii na ÚNV mesta Bratislavy. Zomrel v roku 1980. Pochovaný je na Ondrejskom cintoríne. Zhotovovaniu modelov budov a predmetov sa najskôr venoval ako osobnej záľube. Neskôr profesionálne, ako zamestnanec útvarov, ktorých úlohou bolo regulovať výstavbu v mesta Bratislavy. Výsledky práce jeho šikovných rúk si môžete pozrieť na tejto stránke v kategóriách Vodáreň a E. Zacsko st. – modelár.

Feodosij Četverikov, riaditeľ Mestskej vodárne v rokoch 1945 – 1955 (sediaci v strede) so svojimi spolupracovníkmi. S rodinu býval v dome pre zamestnancov vodárne v Karlovej Vsi.

Štátne vyznamenanie Prof. RNDr. Libora Ebringera, DrSc.

František Čáp v druhom rade piaty sprava

František Čáp (1907 – 1968), syn učiteľa a správcu karloveskej ľudovej školy Jána Alexandra Čápa. Pôvodne typograf. Člen ilegálnej SNR, predseda ONV v Žiline, generálny riaditeľ Polygrafických závodov na Slovensku. V rokoch 1954 – 1957 predseda ÚNV v Bratislave.

Ján Alexander Čáp, dlhoročný správca a učiteľ karloveskej školy so svojimi žiakmi na dvore školy.

Alžbeta Hrdová v karloveskej škole pôsobila od roku 1942 celkom deväť rokov z toho šesť ako jej správkyňa – riaditeľka.

MUDr. Jaroslav Sumbal sa narodil v roku 1890 v Bořitove na Morave. Od roku 1920 pôsobil ako asistent na novovzniknutej Univerzite Komenského v Bratislave. Od roku 1922 na propedeutickej klinike zriadenej v rámci tejto univerzity, od roku 1933 ako jej prednosta. V roku 1936 bol prezidentom Benešom menovaný profesorom klinickej propedeutiky. Ako prvý v ČSR zaviedol do klinickej praxe pri diagnostike srdca (infarktu myokardu) prístroj EKG. V Karlovej Vsi vo svojom dome žil od roku 1943. Zomrel v roku 1948. Jeho meno nesie jedna z ulíc v dnešnej MČ Karlova Ves.

Prof. RNDr. Libor Ebringer, DrSc. bol popredný slovenský mikrobiológ a pedagóg. Medzi rokmi 1992 – 1998 bol aj predsedom Československé společnosti mikrobiologické. Viac Wikipédia. Narodil sa 3. 2. 1931 v Karlovej Vsi, ktorá v tom čase bola krásnou, malebnou dedinkou, ležiacou uprostred záhrad a vinohradov. Dom v ktorom vyrastal, stál v strede hlavnej ulice, neďaleko karloveského kostola. Na konci dvora a záhrady za domom tiekol priezračný potok, pri ktorom sa hrával so svojimi prvými kamarátmi. Neskôr navštevoval karloveskú ľudovú školu. V rokoch po skončení druhej svetovej vojny bol jedným z hlavných iniciátorov založenia skautského oddielu. Až do zrušenia bol jeho vodcom. Od roku 1999 až do svojej smrti, stál aj na čele karloveských oldskautov. V roku 1993 na slávnosti usporiadanej pri príležitosti obnovenia tradície karloveských hodov ho zúčastnení zvolili za symbolického, emeritného richtára Karlovešťanov, žijúcich kedysi v zbúranej dedinke. Do tejto čestnej funkcie ho zvolili spontánne a jednohlasne, pretože v ich srdciach bol zapísaný zlatými písmenami svojim príkladným životom a skromnosťou. Rovnako aj tým, že nikdy neodmietol pomoc, keď ho o ňu požiadali a že ostal jedným z nich, napriek skvelým výsledkom dosiahnutým vo vedeckom bádaní. Zomrel 11. 5. 2015.

Ondrej Bakalár, do funkcie správcu – riaditeľa karloveskej školy nastúpil v roku 1953. Bol aj prvým riaditeľom novej školy ZDŠ Bratislava - Karlova Ves na Karloveskej ul. č. 3 v ktorej sa začalo vyučovať v roku 1960.

Z tvorby Viktora Kubala.

František Müller (1866 – 1929), posledný karloveský richtár v období Rakúsko-Uhorskej monarchie.

Jozef Bohunský – Čérný Pepino (1883 – 1946) prvý karloveský richtár v novovzniknutom Československu. Úrad zastával v rokoch 1919 – 1933. Mal nemalý podiel na príprave a prebudovaní budoyy starej školy a na prestavbe karloveskej kaplnky na kostol sv. Michala, Bol aj vládnym komisárom Karlovej Vsi v rokoch 1939-1942.