V roku 1964 pri príležitosti dvadsiateho výročia SNP odokryli na čelnej fasáde Domu kultúry, dnešného Karloveského centra kultúry pamätnú tabuľu s menami Karlovešťanov, ktorí padli v 2.svetovej vojne v boji za našu slobodu. Je na nej aj meno Mirko Dohnal. Narodil sa v roku 1920. Po maturite odišiel do Francúzska, kde aktívne pôsobil v protifašistickom odboji. Vyhlásili ho za padlého. V skutočnosti sa mu podarilo nastúpiť na poslednú loď s nákladom uhlia smerujúcu z Francúzska do Anglicka. V Anglicku sa pridal k Československej bojovej jednotke. Bojoval proti Nemcom aj na africkej Sahare. Hoci mal v Anglicku snúbenicu prihlásil sa do 1. česko-slovenského poľného práporu, ktorý vznikol v roku 1943 v Buzuluku vo vtedajšom SSSR pod velením Ludvíka Svobodu. V októbri 1944 v bojoch o Dukliansky priesmyk padol. V Bratislave je po ňom pomenovaná ulica. Informácie poskytol Ivan Dohnal (synovec). Pamätnú tabuľu navrhol a vyhotovil akad. arch. Vojtech Ihriský v spolupráci s Ing. arch. Lukačovičom. Sú na nej ďalšie mená padlých Karlovešťanov, Viliam Homola 1922 – 1944, Anton Kadnár 1909 – 1945, Ján Kaleta 1891 – 1944.

Leopold Haverl sa narodil v Bratislave 16.2.1936 rodičom žijúcim v Karlovej Vsi. Otec Emil bol Karlovešťan, mama Rakúšanka, no s karloveskými koreňmi, v rodine Lehrnbecherovcov. Zrejme na jej želanie začal navštevovať Nemeckú ľudovú školu v Karlovej Vsi. Po skončení vojny prestúpil do 4. ročníka tamojšej slovenskej ľudovej školy. Bol
jedným z nás, karloveských chlapcov. Spoločne sme šantili pri Karloveskom potoku, na brehoch Dunaja a hrávali futbal na Slávikovej lúke. Po skončení karloveskej ľudovej školy sme navštevovali XII. Strednú školu na Zochovej ulici. Tu si Poldiho a ďalších 5 chlapcov z Karlovej Vsi vybral v septembri 1948 režisér SND K.L.Zachar do pripravovaného folklórneho pásma Rok na dedine. O našom výbere rozhodlo, že sme vedeli ako sa na jar „otĺkajú “ vŕbové píšťalky a p. režisérovi sa páčil aj náš prednes ľudovej pesničky „ Na lamackých lúkách našél sem si dukát“. 26.júna 1949 bol Poldi jedným z 26 karloveských chlapcov, ktorí na karloveskom pasienku zložili skautský sľub. Medzi nami skautmi vzniklo pevné celoživotné kamarátske puto. Po zrušení skautingu bol hráčom na mandolínu v hudobno speváckom súbore, ktorý pôsobil v rámci karloveského Sokola. Spolu s ďalšími aktívne pomáhal budovať futbalové ihrisko na dnešnej Svrčej ulici, kde dnes stojí škola pre slabozrakých. Bol aktívnym hráčom futbalového mužstva Tatran Karlova Ves. Z tohto obdobia pochádza aj jeho prezývka HAFI, ktorá sa stala známou nielen medzi Karlovešťanmi, ale aj v umeleckej sfére, v ktorej pôsobil. Ako študent konzervatória si zahral aj s karloveskými ochotníkmi v hre J.G.Tajovského Statky zmätky. Po skončení štúdia herectva v Odbornom divadelnom kurze pri Štátnom konzervatóriu v Bratislave bol členom Dedinského divadla, potom Krajského divadla v Trnave a Divadla poézie. Od roku 1968 bol členom činohry SND v Bratislave. Hosťoval aj v Divadle A. Bagara v Nitre. Od 60. rokov hrával vo filmoch a najmä v televízii. Za svoje herecké umenie obdržal viaceré ocenenia. Ako jednému z najvýznamnejších hercov činohry SND, ktorý vytvoril „ takmer sto dramatických postáv nielen na doskách divadla, ale i v televíznych inscenáciách, vo filmoch a v rozhlase “ mu v roku 2006 prezident I. Gašparovič udelil štátne vyznamenanie Pribinov kríž 1.triedy. Zomrel 5.februára 2016..

Na pohrebe zosnulého Leopolda Haverlu v Bratislavskom krematóriu sa mi dostalo významnej pocty, rozlúčiť sa sním menom karloveských oldskautov a ostatných starých Karlovešťanov, žijúcich dnes v Mestskej časti Karlova Ves, v meste Bratislava a na jej okolí. Toto sú posledné slová rozlúčky:
„Hafi, už medzi nás, svojich karloveských rodákov a kamarátov nikdy nezavítaš. Už nikdy na našich stretnutiach nezaznie tvoj vzácny hlas, ktorý sme všetci obdivovali. V našich srdciach ale bude znieť naďalej, ako trvalá spomienka na teba, ako verného Karlovešťana, slušného a dobrého človeka“.

Kameraman, scenárista a režisér Oskar Šághy sa narodil v Bratislave 23.4.1935 rodičom, ktorí od roku 1928 prevádzkovali v Karlovej Vsi mäsiarstvo a údenárstvo. V Karlovej Vsi žil až do svojej smrti 12.5.2018. Pochovaný je na karloveskom cintoríne.
Od roku 1951 nasnímal vyše 150 krátkych dokumentárnych filmov. Najčastejšie spolupracoval s dokumentaristami Milanom Černákom, Štefanom Kamenickým, Ladislavom Kudelkom, Štefanom Orthom a Otakarom Krivánkom. S režisérom Martinom Slivkom nakrútil filmy Na počiatku bola pieseň (1970), Medovnikár (1980), Francúzski partizáni v SNP (1985), Národný umelec prof. Karol Plicka, Muchovci (1988) a i. Okrem dokumentárnych filmov nakrútil aj niekoľko hraných filmov predovšetkým z režisérom Otakarom Krivánkom – Srdce na lane (1973), Milosrdný čas (1975), Blízke diaľavy (1979), Predčasné leto (1982). S režisérom a kameramanom Mikulášom Fodorom sa ako autor námetu, scenára, kameraman a režisér podieľal na niekoľkých dokumentárnych filmoch. V roku 1968 sa ako jeden z kameramanov podieľal na nakrúcaní Mimoriadneho vydania spravodajského týždenníka Týždeň vo filme Čierne dni, ktorý zachytával okupáciu Československa v auguste 1968. (autor: R. Šmatláková,SFU, 2010).
Na fotografii Oskár Šághy pri nakrúcaní filmového spravodajského mesačníka Sonda 10/1986 – Ľudia z rodu Rómov (1986). Autor foto: Dušan Havran, copyright: © Slovenský filmový ústav.

Prof. Konštantín Čársky, predseda klubu VODÁCI-KSTL (Klub slovenských turistov a lyžiarov) pri slávnostnom prejave k 10. výročiu založenia lodenice.

Karlovešťan Pavel Blaho sa s kajakom zoznámil už ako pätnásťročný a to v lodenici Slávie UK Bratislava, ktorá bola od roku 1968 zakotvená v Karloveskom ramene Dunaja. Pod trénerským vedením Doc. Ladislava Čepčianskeho dosahoval vynikajúce výsledku už ako dorastenec. Pokračoval v nich aj neskôr, keď ho už viedol aj Ľubo Kadnár. Bol členom víťaznej posádky K4, ktorá v roku 1971 zvíťazila na juniorských majstrovstvách republiky. V ďalších rokoch získal 7 titulov majstra Česko-Slovenska v posádkových lodiach. Dva razy bol víťazom Svetového pohára v maratóne. Na 1. Majstrovstvách sveta v tejto disciplíne, v anglickom Nottinghame, obsadili so svojim partnerom Hugo Švábom 11. priečku. Aj keď sa dvakrát dostal do užšieho výberu, účasť na OH mu vždy o vlások unikla, podľa jeho názoru možno aj nezaslúžene. Po absolvovaní FTVŠ UK pôsobil na metodickom oddelení SÚV ČSZTV. Po vojenčine, ktorú si odkrútil v ASVŠ Dukla Trenčín sa na SÚV ČSZTV vrátil, a pracoval ako generálny sekretár kanoistiky, veslovania, bobov a sánkovania. Bol trénerom česko-slovenských reprezentantov v kanoistike v kategórii juniorov a neskôr aj dospelých. Stál za medailovými výsledkami pretekárov A. Szabóa , S. Kňazovického, R. Erbana, J. Kadnára, M. Doktora a ďalších. Ako tréner pôsobil vyše 2 a pol roka v Mexiku. S reprezentáciou tejto krajiny bol aj na OH v Barcelone. Rokoch 1995 – 2011 bol šéftrénerom slovenskej reprezentácia kanoistiky. Pod jeho vedením dosiahli slovenskí reprezentanti vynikajúce výsledky na svetových pretekoch a OH v Atlante, Sydney, Aténach a Pekingu. Jeho pôsobenie v slovenskom športe v roku 2004 ocenil Slovenský olympijský výbor udelením vyznamenania Strieborné kruhy SOV.

Pohľadnica, ktorú na oslavu vajnorských výšiviek vydal ThDr. F. Juriga v období, keď bol poslancom Revolučného národného zhromaždenia v Prahe. Vytlačila ju pražská tlačiareň Miroslava Neuberta. Juriga sa s majiteľom tlačiarne poznal z čias, keď p. Neubert – slúžil v CK armáde vo vtedajšom Prešporku.

Taliansky rodák Enea Graziozo Lanfranconi (1850) bol inžinier, archeológ, zberateľ umeleckých diel a konštruktér stavebných strojov. Najznámejším sa stal ako navrhovateľ a realizátor regulácie Dunaja od Devína po hranice Rumunska v rokoch 1891 – 1896. Okrem rozsiahlych pozemkov v Bratislave vlastnil dva domy. Palác, dnešné sídlo Ministerstva životného prostredia, na Námestí Ľudovíta Štúra a Vilu Lanfranconi. Tá stála v areáli dnešnej botanickej záhrady a vznikla prestavbou 1. mlyna na potoka Vydrica. Dňa 23.1920 v nej otvorili Československú štátnu ošetrovňu pre matky a kojencov v Bratislave. Vilu asanovali v súvislosti s výstavbou mosta cez Dunaj, ktorý uviedli do prevádzky v roku 1992 a nesie jeho meno. Lanfranconi tragicky zomrel v roku 1895.

Pozdrav ThDr. F. Jurigu z väzenia vo Vacove svojmu priateľovi hostinskému v Magasfalu, dnes Vysoká pri Morave.

Ernest Zacskó ml., syn Ernesta Zacskóa st. a Gréti rod. Duchek sa narodil 23.3.1925 v Karlovej Vsi. V roku 1947 maturoval na Vyššej priemyslovej škole v Bratislave. Po maturite sa zamestnal vo vtedajšom Zemědelskom, dnes Slovenskom národnom múzeu v Bratislave ako reštaurátor. Neskôr, až do odchodu do dôchodku sa venoval reštaurovaniu a konzervovaniu historických hodín a hracích automatov. Počas vyše 40 rokov práce v múzeu všetky prešli jeho rukami. Mnohá z nich sú vystavené a desiatky uložené v depozitároch. Miloval Dunaj. V rozhovore pre bratislavský Večerník v roku 1995 sa z lásky k nemu vyznal takto: „ Lode, vlastne Dunaj boli mojím druhým koníčkom. Narodil som sa a vyrastal som v karloveskej vodárni. Keď som otvoril domové dvere, pred očami som mal rieku. Vlastne celú mladosť som prežil na jej brehu a na loďkách“. Dunaju ostal verný aj v rokoch dospelosti. Spolu s manželkou si postavili chatku na brehu Šulianskeho ramena Dunaja v jeho vnútrozemskej delte pri Bodíkoch. Krásu tohto čarovného miesta si spolu užívali aj z člna, ktorý vyhotovil vlastnými šikovnými rukami. Zomrel v roku 2002. Podľa želania jeho popol rozptýlili vo vlnách milovaného Dunaja. Výsledky práce jeho šikovných rúk si môžete pozrieť na tejto stránke v kategórii E. Zacskó ml. – reštaurátor

Portrét Ferdinanda Jurigu, poslanca v Uhorskom sneme, s vlastnoručným textom a podpisom z roku 1904.

Jaroslav Fiala, správca karloveskej školy v rokoch 1925-1928 a 1931-1938

Ernest Zacskó, modelár, sa narodil 28. 7. 1894 vo Veľkej Mači okr. Galanta v rodine tamojšieho notára. Absolvoval Vyššiu priemyslovú školu v Košiciach. Po skončení 1. svetovej vojny pracoval v rokoch 1919 – 1940 ako strojník v čerpacej stanici Mestskej vodárne v Karlovej Vsi. So svojou rodinou býval v bytovom dome pre zamestnancov v areáli vodárne. Tu sa rodine narodili dcéra Margita, ktorá sa vydala za Karlovešťana Jozefa Malíka a syn Arnošt s celoživotnou prezývkou Bubo. Od roku 1941 pracoval ako modelár v Regulačnom oddelení mesta Bratislavy a v rokoch 1958 – 1961v rovnakej funkcii na ÚNV mesta Bratislavy. Zomrel v roku 1980. Pochovaný je na Ondrejskom cintoríne. Zhotovovaniu modelov budov a predmetov sa najskôr venoval ako osobnej záľube. Neskôr profesionálne, ako zamestnanec útvarov, ktorých úlohou bolo regulovať výstavbu v mesta Bratislavy. Výsledky práce jeho šikovných rúk si môžete pozrieť na tejto stránke v kategóriách Vodáreň a E. Zacsko st. – modelár.

Feodosij Četverikov, riaditeľ Mestskej vodárne v rokoch 1945 – 1955 (sediaci v strede) so svojimi spolupracovníkmi. S rodinu býval v dome pre zamestnancov vodárne v Karlovej Vsi.

František Čáp v druhom rade piaty sprava

Ján Alexander Čáp, dlhoročný správca a učiteľ karloveskej školy so svojimi žiakmi na dvore školy.

Štátne vyznamenanie Prof. RNDr. Libora Ebringera, DrSc.

František Čáp (1907 – 1968), syn učiteľa a správcu karloveskej ľudovej školy Jána Alexandra Čápa. Pôvodne typograf. Člen ilegálnej SNR, predseda ONV v Žiline, generálny riaditeľ Polygrafických závodov na Slovensku. V rokoch 1954 – 1957 predseda ÚNV v Bratislave.

František Havránek (1923 – 2011) sa narodil sa v Karlovej Vsi v poradí ako druhý syn rodičov Karla Havránka a Karlovešťanky Viktórie, rodenej Markovej. Tu vyrastal a navštevoval aj miestnu ľudovú školu. V roku 1939 po rozpade Československa sa s rodičmi a ďalšími tromi súrodencami presťahoval do Čiech. Nový štát nemal záujem o služby finančného strážnika Čecha Karla Havránka, otca štyroch detí narodených na Slovensku. František Havránek bol ústredným trénerom československej futbalovej reprezentácie v rokoch 1978 – 1984 a trénerom víťazného mužstva, ktoré v roku 1980 získalo zlatú medailu na olympiáde v Moskve. Bol tiež významným trénerom prvoligových futbalových klubov v Hradci Králové, Slávii Praha a v Zbrojovke Brno. Úspechy dosahoval aj v zahraničí s futbalovými mužstvami klubov EPA Larnaca, AEL Limasol a Ruch Chorzów. Pred nástupom do trénerských funkcií mal za sebou úspešnú futbalovú kariéru v českých prvoligových futbalových kluboch.

Ondrej Bakalár, do funkcie správcu – riaditeľa karloveskej školy nastúpil v roku 1953. Bol aj prvým riaditeľom novej školy ZDŠ Bratislava - Karlova Ves na Karloveskej ul. č. 3 v ktorej sa začalo vyučovať v roku 1960.

Ján Alexander Čáp (1865 – 1938) s manželkou Antóniou rod. Haaslovou (1872 – 1950). Narodil sa v Trnave. V rokoch 1893 – 1925 bol učiteľom a správcom karloveskej ľudovej školy. Manželia Čápovci vychovali deväť detí. Je pochovaný na karloveskom cintoríne.

Ján Ebringer, posledný predseda obvodného národného výboru v starej Karlovej Vsi. Prvý aj v novej panelákovej. Nemal to ľahké, hlavne v období, keď začalo búranie dediny. Karlovešťania, ktorí museli opustiť svoje domy jemu adresovali svoje sťažnosti, požiadavky i prosby. Všekým však aj pri najväčšej snahe vyhovieť nemohol. Mnohí museli opustiť svoju dedinu a presťahovať sa do nových sídlisk vo východných častiach Bratislavy.

Z tvorby Viktora Kubala.

František Müller (1866 – 1929), posledný karloveský richtár v období Rakúsko-Uhorskej monarchie.

Florián (Floriš) Tománek (1879-1948). Narodil sa v Borskom Petri, dnes súčasť Borského Mikuláša. Po štúdiách teológie bol kňazom na Spiši a po roku 1912 krátko aj v Karlovej Vsi. Od roku 1905 bol redaktorom Ľudových novín, neskôr zodp. redaktorom Slovenských ľudových novín. Bol spoluzakladateľom Slovenskej ľudovej strany. Počas 1. ČSR ako poslanec NZ bol stúpencom slov. autonomistického programu A. Hlinku. Neskôr bol spolu s F. Jurigom odporcom jeho politickej línie, za čo ho v roku 1929 z HSĽS vylúčili. Spolu organizoval Jurigovu slovenskú ľudovú stranu, ktorá po neúspechu vo voľbách v roku 1929 zanikla. Po roku 1930 sa politicky neangažoval a býval v Karlovej Vsi vo vile v Longitáloch. Postavili ju podľa návrhu jeho spolurodáka architekta Fridricha Weinwurma. Stojí dodnes. Na Dlhých dieloch je po ňom pomenovaná jedna z ulíc.