Vodáreň v Karlovej Vsi pred rekonštrukciou v rokoch 1924 – 25, ešte s 27,5 m vysokým komínom. Ľavú časť, vstupný objekt s vežičkou a elektrickú strojovňu s plochou strechou vľavo, postavili v roku 1912.Vpravo je kotolňa (prvé dve okná) a ďalej strojovňa s parnými čerpadlami v pôvodnom prevedení z roku 1886. Vľavo dom zamestnancov vodárne, ktorý rovnako ako vstupný objekt a elektrickú strojovňu projektovala a postavila známa bratislavská firma Feigler v roku 1912.

Vodáreň počas prestavby v rokoch 1924 – 25. Jej cieľom bolo zväčšiť strojovňu pre umiestnenie tretieho čerpadla, a zdvihnúť jej strechu o 1.5 m. Vpravo vedľa strojovne postavili trojpodlažný objekt pre trafostanicu a rozvádzač .Vybudovali aj mechanický dopravník a zásobník paliva parných kotlov. Vľavo vidno dom zamestnancov vodárne z roku 1912. Nezastavaný pozemok pred vodárňou, vedľa cesty do Devína, vlastnil Karlovešťan Jozef Ruža. Na jeho východnom konci, v ohybe cesty do Karlovej Vsi, postavil v roku 1931 hostinec RIVIÉRA.

Prof. Konštantín Čársky, predseda klubu VODÁCI-KSTL (Klub slovenských turistov a lyžiarov) pri slávnostnom prejave k 10. výročiu založenia lodenice.

Karlovešťan Pavel Blaho sa s kajakom zoznámil už ako pätnásťročný a to v lodenici Slávie UK Bratislava, ktorá bola od roku 1968 zakotvená v Karloveskom ramene Dunaja. Pod trénerským vedením Doc. Ladislava Čepčianskeho dosahoval vynikajúce výsledku už ako dorastenec. Pokračoval v nich aj neskôr, keď ho už viedol aj Ľubo Kadnár. Bol členom víťaznej posádky K4, ktorá v roku 1971 zvíťazila na juniorských majstrovstvách republiky. V ďalších rokoch získal 7 titulov majstra Česko-Slovenska v posádkových lodiach. Dva razy bol víťazom Svetového pohára v maratóne. Na 1. Majstrovstvách sveta v tejto disciplíne, v anglickom Nottinghame, obsadili so svojim partnerom Hugo Švábom 11. priečku. Aj keď sa dvakrát dostal do užšieho výberu, účasť na OH mu vždy o vlások unikla, podľa jeho názoru možno aj nezaslúžene. Po absolvovaní FTVŠ UK pôsobil na metodickom oddelení SÚV ČSZTV. Po vojenčine, ktorú si odkrútil v ASVŠ Dukla Trenčín sa na SÚV ČSZTV vrátil, a pracoval ako generálny sekretár kanoistiky, veslovania, bobov a sánkovania. Bol trénerom česko-slovenských reprezentantov v kanoistike v kategórii juniorov a neskôr aj dospelých. Stál za medailovými výsledkami pretekárov A. Szabóa , S. Kňazovického, R. Erbana, J. Kadnára, M. Doktora a ďalších. Ako tréner pôsobil vyše 2 a pol roka v Mexiku. S reprezentáciou tejto krajiny bol aj na OH v Barcelone. Rokoch 1995 – 2011 bol šéftrénerom slovenskej reprezentácia kanoistiky. Pod jeho vedením dosiahli slovenskí reprezentanti vynikajúce výsledky na svetových pretekoch a OH v Atlante, Sydney, Aténach a Pekingu. Jeho pôsobenie v slovenskom športe v roku 2004 ocenil Slovenský olympijský výbor udelením vyznamenania Strieborné kruhy SOV.

Oslava 10. výročia založenia lodenice KSTL a 1. ročník Hargašovho memoriálu. Pretekári Lorenc (Karlovešťan) – Horák v cieli v kat.C2 v Karloveskej zátoke, pred lodenicou KSTL.

Vodáreň po prestavbe v rokoch 1924 – 25 na fotografii známeho bratislavského fotografa Josefa Hofera. V tejto podobe, ale bez komína a mechanického dopravníka paliva, sa zachovala do dnešných dní.

Núdzu v ubytovaní vysokoškolákov v povojnovej Bratislave navrhol v r. 1947 riešiť vtedajší povereník školstva a osvety Laco Novomeský výstavbou drevených švédskych pavilónov. Medzi študentami i obyvateľmi boli známejšie ako švédske domky. Po schválení návrhu Sborom povereníkov ich postavili celkom 21, z hoho pri internáte Lanfranconi, neďaleko vodáckych lodeníc celkom 9.

Pohľad do Karloveského ramena pri príležitosti Krajského dňa KSS 3.9.1950.V ľavom rohu vidno ústie Karloveského potoka a Slávikovu lúku, komín a časť domu zamestnancov vodárne. Zaujímavý je aj pohľad na vinohrady nad Karlovou Vsou.

Anton Bohunský (1894 – 1936), najmladší syn hostinského Františka Bohunského a Márie Müllerovej v Líščom údolí. Pohľadnicu (v karloveskej nemčine) z vojenskej nemocnice v 1. svetovej vojne adresoval budúcemu svokrovi Františkovi Müllerovi.

Slávikova lúka pri Karloveskom ramene Dunaja v roku 1941. Po obsadení Petržalky Nemeckou ríšou v roku 1938 Bratislavčania svoje obľúbené LIDO už nemohli navštevovať. Náhradu zaň si našli aj v Karlovej Vsi, na Slávikovej lúke. Dnes tam stoja dve budovy obytného súboru Karloveské rameno, ktoré vybudoval developer JaT Real Estate. Pozemok na ktorých stoja investor získal kúpou od mesta Bratislavy v roku 2008. S predajom vtedy súhlasilo aj MZ MČ Karlova Ves. Za časť sumy získanej predajom postavili lodenicu Klubu vodných športov MČ K.Ves, ktorú otvorili až v roku 2018.

Z výletu mladých Karlovešťanov na Devínske Jazero. Stojaci zľava J. Štefček, ?, F. Fabián, ?, A. Malíková, A. Kostolanský, A. Federlová, J. Bohunský, ?, J. Laznovský, sediaci zľava ?, A. Bohunský, ?, J. Buzinkayová, J. Haverl, R. Bohunský, ?, J. Haverlová, ?, A. Bohunský

Vladimír Juriga s manželkou – Annou Svačinovou zo Záhorskej Bystrice.

Obchodník a hostinský Teofil Bohunský 1874 – 1934 , jeho manželka Mária Johana Ščepková (1876 – ?), – hore dcéra Mária, vyd. Lišková 1902 – 1997), ležiaci dcéra Terézia, vyd. Blatnická (1904 – 1998) a syn Ferdinand (1910 – 1923)

Terézia Šrámková rod.Marková (1908 – 1992) so svojím synmi. Vľavo Igorom (1941 – 2021) a Matúšom (1935 – )

Časť Líščieho údolia . V strednom z troch prízemných provizórnych objektov bola  v tom čase karloveská pošta. V dolnom objekte boli  aj ambulancie karloveských lekárov.  Pozemok pôvodne patril Jánovi – Jančimu Ružovi. Mal tam prekrásny broskyňový sad. V pestovaní ovocia bol v dedine uznávaným odborníkom. Každému, kto ho požiadal ochotne poradil. Autora stránky naučil očkovať broskyne do mandľových podpníkov. Dom s dvomi oknami, oproti pošte patril Homolovcom. Po roku 1945 v ňom istý čas žil aj mestský fotograf Karlovešťan František Silavecký. Severojužným smerom približne v stredom  záhrad tiekol Karloveský potok, v čase záberu už zvedený do kanalizácie. V mieste chodníka pred poštou  viedla kedysi cesta  spájajúca Karlovu Ves  s Líščím údolím. Chodci prechádzali cez betónový mostík nad potokom. 

Taliansky rodák Enea Graziozo Lanfranconi (1850) bol inžinier, archeológ, zberateľ umeleckých diel a konštruktér stavebných strojov. Najznámejším sa stal ako navrhovateľ a realizátor regulácie Dunaja od Devína po hranice Rumunska v rokoch 1891 – 1896. Okrem rozsiahlych pozemkov v Bratislave vlastnil dva domy. Palác, dnešné sídlo Ministerstva životného prostredia, na Námestí Ľudovíta Štúra a Vilu Lanfranconi. Tá stála v areáli dnešnej botanickej záhrady a vznikla prestavbou 1. mlyna na potoka Vydrica. Dňa 23.1920 v nej otvorili Československú štátnu ošetrovňu pre matky a kojencov v Bratislave. Vilu asanovali v súvislosti s výstavbou mosta cez Dunaj, ktorý uviedli do prevádzky v roku 1992 a nesie jeho meno. Lanfranconi tragicky zomrel v roku 1895.

Pozdrav ThDr. F. Jurigu z väzenia vo Vacove svojmu priateľovi hostinskému v Magasfalu, dnes Vysoká pri Morave.

Manželia Mária – rod. Bohunská (1848 – ?) a Jozef Lehrnbecher (1850 – ?) Sobáš 8.2.1871. Vpravo správa o ich zlatej svadbe v novinách Slovenský denník zo dňa 11.2.1921.

Pohľadnica, ktorú na oslavu vajnorských výšiviek vydal ThDr. F. Juriga v období, keď bol poslancom Revolučného národného zhromaždenia v Prahe. Vytlačila ju pražská tlačiareň Miroslava Neuberta. Juriga sa s majiteľom tlačiarne poznal z čias, keď p. Neubert – slúžil v CK armáde vo vtedajšom Prešporku.

Fotografia, ktorá dokumentuje práce na predlžovaní električkovej trate do Karlovej Vsi, v rámci budovania Slovanskej cesty v roku 1949. Je významná predovšetkým tým, že je na nej zobrazený pôvodný kríž , ktorého jednoduchšia replika, bez ukrižovaného, dnes stojí pri vyústení Svrčej do Botanickej ulice. Noviny Pressburger Zeitung uverejnili 10.5.1884 v preklade túto správu:
V nedeľu 11.5.1884 o 4.hod. popoludní – na ceste do Karlovej Vsi vykoná vysoko-osvietený mestský farár a biskup Karl Heiller posvätenie kríža. Týmto pozývam všetkých veriacich. Jozef Ruža, vinohradník.
Kríž stál na pozemku, ktorý vlastnil Jozef Ruža s manželkou Františkou rod. Lučaničovou, ktorí žili vo svojom neďalekom dome. Z uvedeného možno s istotou usúdiť že staviteľom kríža aj pozývateľom na jeho vysviacku bol karloveský vinohradník Jozef Ruža. Zakrátko si manželia Ružovci otvorili vo svojom dome hostinec, neskôr známy ako Hostinec u Slávika. Františka Ružová rod. Lučaničová bola dcérou Matúša Lučaniča, ktorý v roku 1860 nechal v dedine postaviť kaplnku sv. Jána Nepomuckého.

Veľkonočná šibačka. Zľava Eva Kostolanská, Vladimír Kozlík, Milan Lachkovič, Ervín Bohunský, Ferdinand – Nando Macher, dole zľava Pavol Pikna, Juraj Zábojník.

Pozemková kniha Theben-Devín, domy v osade Karolyfalva-Karlova Ves s výmerou pozemku na ktorom stoja. Karlovešťania domy a pozemok nevlastnili. Ako – pánsky majetok ich mali prenajaté od Pálfiovcov curiálnou zmluvou. Sú zoradené podľa čísiel domov od 2 do 26. Číslo 1 mal majer Pálfiovcov, ktorý sa v zozname nenachádza.

Najčastejšou objednávkou vo výčapných stánkoch JRD Karlova Ves, kdekoľvek ich pri rôznych príležitostiach otvorili, bola cigánska pečienka a 2 – deci karloveského. Na zábere Terézia Šrámková nalieva v tomto prípade burčák viditeľne spokojnému zákazníkovi.

Prvé sv. prijímanie, pred vchodom do karloveského kostola. Horný rad zľava Ján Štefanovič, Libor Ebringer, ??, ??, Jozef Srna, neskôr akademický maliar, Ľudovít Fabián, Vladimír Doubek, páter ??, ??, p. učiteľka Alžbeta Hrdová, Katarína Šrámková rod.Klasová, babka autora stránky, p. učiteľ Herzán. Stredný rad zľava Mária Matovičová, Alojzia Homolová, Anna Berglová, Karol – Kalino Homola, Laco Hanzlovič, Jaroslav Laznovský, Dolný rad zľava Božena Bohunská, Helena Volárová, Viktória Ružová, Matúš Šrámek, (autor stránky – mal som vtedy chronický zápal spojiviek, slnko mi prekážalo), Alojz Smutný.

Národopisné pásmo Rok na dedine uvádzané v SND v roku 1948 – 50. Účinkovali v ňom aj karloveskí chlapci, ktorých si spomedzi žiakov XII. strednej školy na Zochovej ul. vybral režisér Karol Ladislav Zachar. Scéna zobrazená na fotografii patrila k divácky – najobľúbenejším. V jarný deň sa deti na – pažiti zhromaždia okolo Mateja Tuturu – dedinského vševeda, v podaní K.L.Zachara a prosia ho aby im zaspieval. Starký im vyhovie a v doprovode fujary, svojim sugestívnym hlasom zanôti krásnu ľudovú pesničku „ Vyletel vták, hore nad oblaky, mal on peria nado všetky vtáky, …“ Obecenstvo ju na každom predstavení odmenilo búrlivým potleskom. Sprava Leopold Haverl, tretí Matúš Šrámek, vzadu, akoby na vŕšku sedia a „otĺkajú“ píšťalky z jarnej vrbiny Jaroslav Bohunský, Vladimír Rezek a Anton Dittrich.