Vo fonde archívu rodiny Pálfiovcov z Erdödu na zámku v Marcheggu, v časti týkajúcej sa mestečka Devín, je na strane 225 záznam, ktorý v preklade znie:
 
Majerská dedina Karlova Ves
nemecky Karlsdorf
Fascikel XXVIIb
1. 27. november 1780 v Devíne.
Jednoduchý odpis zmluvy prostredníctvom svedectva povereného vyslanca Najosvietenejšieho zemského panstva s istými dolu podpísanými menovanými ľuďmi o stavaní želiarskych domov na majerskom území panstva zakladanej dediny Karlova Ves a ratifikovaný Vznešeným pánom grófom Karolom Pálfim.
 
Ide vôbec o prvý písomný záznam mena dediny v preklade Karlova Ves. Nestavali ju dlho, iba necelé dva roky. Potvrdzuje to zápis č. 2 z Pálffiovského archívu zo dňa 4.júna 1782, v ktorom sa už spomína súpis vlastníkov karloveských želiarskych domov a od nich odovzdávaných výnosov.
 
K. J. H. Pálfi sa narodil 1.10.1735 vo Viedni. Po univerzitných štúdiách pôsobil vo významných štátnych funkciách. Bol aj dedičným kapitánom Bratislavského hradu a županom Bratislavskej stolice. Majiteľom devínskeho panstva sa stal v roku 1773, po smrti svojho otca Mikuláša VIII. Pálfiho. Patril do užšieho kruhu spolupracovníkov panovníka, cisára Jozefa II. Bol prívržencom jeho reforiem, zrušenia nevoľníctva a zrovnoprávnenia cirkví. V roku 1807 bol ako prvý Pálfiovec povýšený do stavu rakúskych kniežat. Zomrel 28. 5. 1816 a pochovaný je v krypte františkánskeho kláštora v Malackách.

Karloveskí chlapci a dievčatá svoj skautský oddiel Bratislava III založili v roku 1948. Patril som medzi nich aj ja. Spočiatku sme sa schádzali, rovnako ako všetky spolky a organizácie v dedine v Dome KSS, tiež nazývanom “komunistický dom“ . Stojí dodnes na konci dnešnej ulice Nad Dunajom. V súlade so štátnym zákazom skautingu sme svoji činnosť skončili rokom 1950 a prestúpili sme do Sokola.

Prepis a preklad listu devínskeho farára Františka Krómyho zo dňa 16. 10. 1860 generálnemu vikárovi bratislavskej diecézy o postavení a vysvätení kaplnky sv. Jána Nepomuckého vo filiálke devínskej farnosti v Karlovej Vsi. Prevzaté z diplomovej práce Vojtecha Tótha, Trnavská univerzita, teologická fakulta, 2012

Po 32 rokoch účinkovania na karloveskej škole ako jej správca a učiteľ odišiel Ján Alexander Čáp do dôchodku. Nastupujúcim správcom sa stal Jaroslav Fiala, ktorý zápisnicu o prevzatí školy aj vlastnoručne napísal.

Zápisnica z ustanovujúcej schôdze rodičovského združenia pri Štátnej ľudovej škole v Karlovej Vsi 26. 9. 1930. Rodičov na schôdzu zvolala vtedajšia poverená správkyňa školy Jolanta Lukánová. Vychádzala pri tom z dobrých skúseností pri zakladaní podobných združení na školách v Nemecku a Rakúsku. Od založeného združenia očakávala „...po stránke pedagogickej i výchovnej, ako medzi žiakmi, tak aj rodičmi, dopracovať sa k dobrým výsledkom, k zblíženiu rodičov so školou … vyzvala prítomných, aby učiteľský zbor v jeho ťažkej práci podporovali“.
Predsedom združenia sa stal ThDr. Ferdiš Juriga a jeho členmi Pavel Bohunský, Jozef Bohunský, Alfonz Metzenauer, Ernest Kostolanský a Fridrich Biskupič. Na zakladajúcej schôdzi sa zúčastnilo 54 rodičov.

Mapa vinohradníckych záhonov v smere na západ od mesta Pressburg z roku 1735. Môžme na nej nájsť miesto, na ktorom v roku 1780 založil Karol Jozef Hieronymus Pálfi dedinu Karlsdorf – Karlovu Ves. Je zvýraznené vľavo, červeným obdĺžnikom pri potoku Suchá Vydrica, neskôr Karloveskom potoku, medzi nepomenovanými devínskymi vinohradmi vľavo a bratislavským vinohradníckym záhonom Fuchs Leuthen. Potok pramenil nad kaplnkou sv. Rozálie v Lamači. Bol hranicou medzi devínskym panstvom a Pressburgom. V mieste, kde je dnes kúpalisko Rosnička, sa do neho vlieval Dúbravský potok. V dolnej časti Suchej Vydrice stál potočný mlyn. Vidno aj jeho náhon. Postavili a vlastnili ho Pálfiovci a mlynárom ho prenajímali. Po primeranom zväčšení môžeme v mieste zdvojenia cesty dnes z Bratislavy do Lamača (modrý krížik) vidieť ruinu kostola sv. Margity, neskôr známeho ako Pustý kostelíček. Stál v stredovekej dedine (osade) Selendorf, ktorá zanikla v polovici 16.storočia. Dnes je tam areál ústavov SAV.
Cez stred mapy sa vinie potok Vydrica s ôsmimi mlynmi.

1. vojenské mapovanie Rakúsko-uhorskej monarchie. Práce na ňom začali v roku 1769 na príkaz cisárovnej Mária Terézia. Ukončené bolo za vlády jej syna Jozefa II, v roku 1785, podľa ktorého sa nazýva aj ako jozefínske mapovanie. Účel mapovania bol výlučne vojenský. Dnes je jedinečným zdrojom poznania územia aj súčasného Slovenska na konci 18. storočia, pred výstavbou cestnej, železničnej siete a tovární. Mapovanie vykonávali vojenskí dôstojníci – merníci, ktorí priamo v teréne zakresľovali a zamerali všetko čo videli. Dosiahli tak vysokú mieru objektivity zobrazenia terénu, porovnateľnú s mapami vyhotovenými v súčasnosti. Na výreze mapy je dedinka Carsdorf, neskôr Karlova Ves a jej okolie, na východe po Mlynskú dolinu a na západe po dnešný Mokrý jarok. Merníci v nej zaznamenali celkom 8 murovaných domov umiestnených v rade vedľa seba, na mieste, ktoré bolo centrom obce až do jej likvidácie koncom 60.-tých rokov minulého storočia. Objektov z dreva, zaznamenaných čiernou farbou, bolo päť. Jedným z nich bol aj hospodársky dvor – majer Pálfiovcov, vlastníkov devínskeho panstva. Na potoku Suchá Vydrica, neskôr Karloveskom potoku, stál mlyn. Je zreteľný mlynský náhon, ako aj jeho spojenie s potokom pod mlynom.
Je zaujímavé si všimnúť, že cesta smerom do Devína viedla pri brehu Dunaja a nie pri jeho ramene, ako je tomu dnes. V tých časoch rameno neexistovalo a nebol ani dnešný vodárenský ostrov Sihoť, ale jeho predchodca s názvom Rudten Leber,1"v preklade Pečeň mieňa. Ten zanikol pri veľkej dunajskej tzv. dušičkovej povodni v novembri 1787. Dnešná Sihoť vznikala postupne z malej nezalesnenej nivy, ktorú vidno v ľavej časti mapy. Pred ústím Suchej Vydrice do Dunaja sa nachádzal podlhovastý ostrovček, ktorý z dôvodu, že bol často zaplavovaný, bol bez vegetácie. V mieste dnešných Dlhých dielov vidno tri vodné mlyny.
Na okolí dediny, na devínskej, tak aj na bratislavskej (pravej) strane už vtedy dominovali súvislé vinohrady. Viniču sa darilo aj na miestach, kde jeho pestovanie neskôr z rôznych dôvodov zaniklo. Netýka sa to len vzdialenejších južných svahov nad Dunajom a smerom na Devín, ale aj dnešných Starých gruntov, vrátane miesta, kde je dnes cintorín v Slávičom údolí.
Prezeranie mapy je aj estetickým zážitkom. Zvýrazňuje ho prekvapivo vysoká úroveň grafickej práce jej tvorcov s použitím širokej škály farieb. Na druhej strane môže vyvolať aj negatívne emócie, hlavne pri uvedomení si rozsiahlych a nezvratných zmien, ktoré za vyše dve storočia od jej vzniku v zobrazovanom území nastali. Že to neboli len pozitívne zmeny o tom sa dnes a dennodenne presviedčame aj my, súčasní obyvatelia MČ Karlova Ves.
1"Peter Pišút: O pôvode názvov dunajských ostrovov Alberweld a Rudten Leber  Bratislava XVII 2005

Kópia zápisnice z rokovania obecného zastupiteľstva obce Devín 26. 8. 1925. Schválilo prístavbu starej karloveskej školy, ako aj spôsob jej financovania. O splácaní potrebného úveru prijalo tento záver: “...Dlžobný úpis zo strany obecného predstaviteľstva podpíše p. starosta a p. notár. Vyzdvihnutú amortizačnú pôžičku splácajú daňovníci osady Karl. Ves, poneváč výdavok tento slúži zájmu menovaných...“
V rámci prístavby boli vybudovaný objekt na výkrese vľavo, dve triedy,vestibul a kabinet. Podlhovastý objekt vpravo, je byt učiteľa a správcu školy pôvodnej školskej budovy  z roku 1885. Prístavba  sa ho netýkala, napriek tomu, že bol neobyvateľný. 

Po nástupe slovenskej autonómnej vlády pri všeobecnom trende nahrádzania štátnych zamestnancov českej národnosti Slovákmi, musel svoje miesto správcu karloveskej školy opustiť aj Jaroslav Fiala. V školách na Slovensku pôsobil celkom15 a z toho na karloveskej 10 rokov. Školu protokolárne odovzdal učiteľke Oľge Kornekovej, poverenej jej správou.

Karlovešťan Ján Homola žil so svojou rodinou v Longitáloch aj v období keď patrili do Nemeckej ríše. Ako Slovák požiadal konzulát Slovenskej republiky vo Viedni o cestovný pas. Ten mu vyhovel. Získal ho 4. 7. 1944 s platnosťou do 3.7.1949, do všetkých európskych štátov.

Karloveskí skauti skautský sľub slávnostne skladali 26. 6. 1946 na karloveskom spasinku, dnes Kráľovej hore, do rúk brata Lombardiniho, vodcu skautov západoslovenskej oblasti.

Milan Lisy, mladší z dvoch synov karloveského maliarskeho majstra A. Lisyho. Pokračoval v rodinnej tradícii, venoval sa zápaseniu. Bol členom oddielu Dunajplavba Bratislava, ktorý bol päťnásobným majstrom Československa v zápasení družstiev. Sedem rokov bol členom československej reprezentácie v zápasení. Získal popredné umiestnenia aj na medzinárodných turnajoch a majstrovstvách. Bo v užšom výbere, ale OH mu ušli pre zranenie. Po skončení aktívnej činnosti sa stal asistentom trénera čs. reprezentantov vo voľnom štýle. Viac rokov pôsobil v bratislavských školských športových strediskách ako tréner zápasenia. Istý čas vykonával funkciu predsedu Výboru pre zápasenie SÚV ČSZTV.

Slovenský štvorkajak získal na OH v Pekingu v roku 2008 striebornú medailu. Na fotografii J. Tarr (hore), R. Rizdorfer, M. Rizdorfer, tréneri Tibor Soos a Pavel Blaho, E.Vlček.

Návštevníci Slávikovej lúky v roku 1967.

Na Vodárenskej ulici pred domom Laznovských zľava Milan Günther, Jaroslav Laznovský, Imrich Suchán, Jozef Homola

Núdzu v ubytovaní vysokoškolákov v povojnovej Bratislave navrhol v r. 1947 riešiť vtedajší povereník školstva a osvety Laco Novomeský výstavbou drevených švédskych pavilónov. Medzi študentami i obyvateľmi boli známejšie ako švédske domky. Po schválení návrhu Sborom povereníkov ich postavili celkom 21, z hoho pri internáte Lanfranconi, neďaleko vodáckych lodeníc celkom 9.

Oslava 10.výročia založenia lodenice KSTL a 1.ročník Hargašovho memoriálu, pretekári po odovzdávaní cien. Štvrtý zľava Karlovešťan Anton Lorenc, vpravo vo svetlom obleku jeho spolujazdec Horák. Vedľa vpravo Jendo Matocha s pohárom víťaza v kat. K1, vedľa František Lorenc(starší brat Antona) a za ním jeho spolujazdec Hrnčiar, víťazi v kat. K2.

Víťazná dvojica Pavel Blaho a Zoltán Szabó na majstrovstvách ČSR a Svetovom pohári v maratóne, na vode Malého Dunaja v roku 1988.

Karlovešťan Pavel Blaho sa s kajakom zoznámil už ako pätnásťročný a to v lodenici Slávie UK Bratislava, ktorá bola od roku 1968 zakotvená v Karloveskom ramene Dunaja. Pod trénerským vedením Doc. Ladislava Čepčianskeho dosahoval vynikajúce výsledku už ako dorastenec. Pokračoval v nich aj neskôr, keď ho už viedol aj Ľubo Kadnár. Bol členom víťaznej posádky K4, ktorá v roku 1971 zvíťazila na juniorských majstrovstvách republiky. V ďalších rokoch získal 7 titulov majstra Česko-Slovenska v posádkových lodiach. Dva razy bol víťazom Svetového pohára v maratóne. Na 1. Majstrovstvách sveta v tejto disciplíne, v anglickom Nottinghame, obsadili so svojim partnerom Hugo Švábom 11. priečku. Aj keď sa dvakrát dostal do užšieho výberu, účasť na OH mu vždy o vlások unikla, podľa jeho názoru možno aj nezaslúžene. Po absolvovaní FTVŠ UK pôsobil na metodickom oddelení SÚV ČSZTV. Po vojenčine, ktorú si odkrútil v ASVŠ Dukla Trenčín sa na SÚV ČSZTV vrátil, a pracoval ako generálny sekretár kanoistiky, veslovania, bobov a sánkovania. Bol trénerom česko-slovenských reprezentantov v kanoistike v kategórii juniorov a neskôr aj dospelých. Stál za medailovými výsledkami pretekárov A. Szabóa , S. Kňazovického, R. Erbana, J. Kadnára, M. Doktora a ďalších. Ako tréner pôsobil vyše 2 a pol roka v Mexiku. S reprezentáciou tejto krajiny bol aj na OH v Barcelone. Rokoch 1995 – 2011 bol šéftrénerom slovenskej reprezentácia kanoistiky. Pod jeho vedením dosiahli slovenskí reprezentanti vynikajúce výsledky na svetových pretekoch a OH v Atlante, Sydney, Aténach a Pekingu. Jeho pôsobenie v slovenskom športe v roku 2004 ocenil Slovenský olympijský výbor udelením vyznamenania Strieborné kruhy SOV.

Anton Bohunský (1894 – 1936), najmladší syn hostinského Františka Bohunského a Márie Müllerovej v Líščom údolí. Pohľadnicu (v karloveskej nemčine) z vojenskej nemocnice v 1. svetovej vojne adresoval budúcemu svokrovi Františkovi Müllerovi.

Oslava 10. výročia založenia lodenice KSTL a 1. ročník Hargašovho memoriálu. Pretekári Lorenc (Karlovešťan) – Horák v cieli v kat.C2 v Karloveskej zátoke, pred lodenicou KSTL.

Oslava 10.výročia založenia lodenice KSTL a 1.ročník Hargašovho memoriálu. Predseda Klubu Vodáci KSTL prof. K. Čársky odovzdáva cenu víťaznej dvojici Lorenc(vľavo) – Horák v kategórii C2.

Pohľad do Karloveského ramena pri príležitosti Krajského dňa KSS 3.9.1950.V ľavom rohu vidno ústie Karloveského potoka a Slávikovu lúku, komín a časť domu zamestnancov vodárne. Zaujímavý je aj pohľad na vinohrady nad Karlovou Vsou.

Oslava Medzinárodného dňa detí na ihrisku karloveskej školy. Po krátkom prívete p. učiteľky Sedmíkovej predviedli žiaci prítomným rodičom bohatý kultúrny program . V ľavej časti vidno dom rodiny Lackovičovcov v Líščom údolí a drevený mostík nad Karloveským potokom. Slúžil nielen žiakom školy, ale aj ostatným obyvateľom Karlovej Vsi, pri prechádzaní z Líščieho údolia na Vodárenskú ulicu.

Medzinárodná dunajská plavba družby 10.8.1961, pohľad do Karloveského ramena. V hornej časti vidno ústie Karloveského potoka a výstražnú tabuľu na ktorej bol nápis ZAKÁZANÉ PÁSMO VSTUP ZAKÁZANÝ. Vedľa je Slávikova lúka po zvýšení úrovne terénu proti častému zaplavovaniu.